Písanie pokračuje - tentoraz v slovenčine :)

Ako som avizovala v predošlom príspevku, vrhla som sa do písania opäť. Dnes som sa venovala prekladu niečoho, čo som napísala už minulý rok, ale po anglicky - na hodiny kreatívneho písania. Dostali sme zadanie napísať "non-fiction" - malo to byť teda nevymyslené, skutočné, pravdivé... a bolo to ťažké. Nepriklesliť opisované, nezmeniť postavy, nevymýšľať si - bolo to, akoby som ani netvorila. Ale napokon to bola jedna z najlepších vecí, ktoré som v tom semestri napísala, dostala som krásne Áčko a aj kus bôľu na papier.
Predtým, než sem príspevok hodím, sa ale chcem prihovoriť všetkým, ktorí stratili blízku osobu. Aj tým, ktorým to reálne hrozí (v skutočnosti to hrozí každému a neustále, ale je iné zaspávať s tým vedomím, že sa to naozaj môže udiať aj dnes v noci).

Trúchliaci: viem (viac či menej), aký je to pocit. Poznám to ticho, v ktorom ostanete sedieť, nehybne. Poznám ten stav, kedy už aj myšlienky prestanú blúdiť, akoby myseľ všetko vypla a niekam odišla, funguje len telo, pozerá sa do prázdna a sem-tam si odskočí na záchod (potreba nie je veľká, pretože príjem stravy je minimálny). Poznám aj ten hluk, do ktorého som sa vrhla, len nech sa s tým nemusím vysporiadavať. Nie teraz, potom. Potom sa tomu budem venovať. Potrebujem dopísať seminárku. Urobiť skúšku. Naučiť sa eko. Kúpiť lístky na festival. Žiť... aj keď ona už nežije.
Viem aj, aké je vzdať sa a prestať sa tváriť, že sa to nestalo, že som okej, že všetko zvládam.
Poznám sebaľútosť. Poznám vyžadovanie si ľútosti. Poznám aj jej odmietanie. Poznám nečakané návaly hnevu a agresie, vybité na najbližšej osobe, lebo len voči nej si to môžem dovoliť a stále očakávať rovnakú lásku. Poznám apatiu.

Jednu vec nepoznám. A možno ty áno.
Nikdy som z toho neobviňovala Boha. Nikdy som Ho neprestala chváliť. V skutočnosti to bola jedna z prvých reakcií - pretože uprostred chaosu je Boh jediný, ktorý je nemenný. Nebudem však o tom veľa hovoriť, najmä aby som nezväčšovala bolesť, ktorú prežívaš. Ale som tu - pre teba, ak chceš. Napíš, zavolaj, komentni, tagni, čokoľvek. A poviem ti o nádeji, ktorá mi pomohla. A rada si ťa vypočujem. A poviem ti aj, že život naozaj nekončí. Fakt nie. Viem, že nie, lebo stále žijem, a píšem tieto riadky, a spomínam na každú hádku s mamou, na každú povrchnú a pyšnú (a neskutočne zbytočnú) výčitku, na zmeškané hovory, na poslednú správu na facebooku, na viac aj menej úprimné vyjadrenia sústrasti, na nevyslovené otázky (ktoré sú ale v očiach ľudí tak zjavné!), na únavu... a na mamu.  Bola to dobrá žena. Obetovala za mňa všetko, aj vlastnú česť.
Prosím, ver mi, keď poviem, že život má zmysel. A že smrť je jeho súčasťou. Nie je to zlé.
Neboj sa báť sa.
Nehanbi sa neplakať.
Netíš v sebe slzy.
Nerob nič, čo naozaj nechceš robiť a rob, čo naozaj chceš.
Kašli na spoločenské pravidlá, ktorá sa snažia definovať ten správny spôsob smútku. Tvoj smútok je správny smútok, nech sa prejavuje hocako. A nevyliečiš sa z neho, kým ho neprijmeš.
Ak je toho veľa, zver sa niekomu. Priateľom. Rodine. Bohu. Denníku. Nedus to.
Úľava príde. Vždy príde. Všetko má svoj čas.